Putovanie za hlucháňmi
19.12.2010
Zvláštny nepokoj sa ma zmocňuje každú jar a na jeseň. Na jeseň je to kvôli jelenej ruji, ale jar v sebe skrýva čosi iné, možno ešte vzrušujúcejšie. Už roky sa vydávame začiatkom apríla do kopcov odľahlých lokalít, aby sme v skrytosti mohli sledovať tok tajuplného lesného tvora - hlucháňa. Nie však každú jar sa nám podarí počuť jeho tiché trojveršie a zazrieť, ako pritom hrdo rozťahuje svoj vejár...
Milujem tie chvíle, keď ležím na chrbte v teplom spacáku a sledujem hviezdnatú noc nad hlavou. Človek sa vtedy stáva súčasťou prírody a úplne zabúda, že tam niekde dole, je iný svet. Svet pretechnizovaný, virtuálny, plný čísel, účtov, počítačov, konzumu a neviem čoho všetkého ešte. Skrátka svet, ktorý si sami okolo seba vytvárame. A práve tu, vysoko v horách v nekonečnej harmónii prírodných síl mi pripadá tamten svet vzdialenejší, akoby som patril sem...
Vo chvíli, keď dospievali posledné drozdy kolohrivé a tykotanie červienky sa už ozvalo len kde - tu, nieslo sa prastarou horou nám už dobre známe gu-gu gu-gu. To pôtik kapcavý spieval pieseň svojej vyvolenej a lákal ju k vyhliadnutej dutine. O nejakú chvíľu na scénu nastúpil samček myšiarky ušatej. Bol som trocha prekvapený, nikdy predtým som ju v nadmorskej výške 1300 m n. m. nepozoroval. Ozýval sa svojím dutým, nie príliš silným hu... hu.... A po chvíli začal predvádzať nádherné divadlo. Lietal nad lúkou, kde sme spali a z času na čas jeho nehlučný let vystriedalo hlasné, niekoľko násobné plesknutie krídlami. Tok myšiarok zjavne vrcholil. Po chvíli utíchli, ale húkanie pôtikov sa k nám nieslo stále z troch smerov. V horách vždy spím ako „myš pod chrastím“. Uši aj počas spánku sú stále bdelé a zobudím sa ja na najmenší šramot, no napriek tomu som ráno oddýchnutý. Príroda ma už za tie roky vytrénovala. Teraz som však zaspal veľmi tuho. Snívalo sa mi o medvedici s medvieďaťom, ako prehľadávajú okopnené miesta a kŕmia sa brusnicami, ktoré sú tu od jesene zamrznuté. Odrazu precitám. Zobúdzam sa na ohromný chlad. Mráz citeľne prituhol! Na spacáku mám tenkú vrstvičku ľadu. Pokúšam sa znovu zaspať, no neide to. Zima sa mi už načisto predrala do spacáku. Vedel som, že to príde. Druhý spacák som si zabudol pri balení a v tejto „dečke“, ako ho nazvali chalani, sa v mraze spať nedá. Ruky dávam pod seba, bruchom sa otočím k zemi a hlavu úplne vopchám do spacáku. Dýchaním si naakumulujem aspoň trocha tepla. Asi po pol hodinke som však tam, kde predtým. Keď už je mráz neznesiteľný, hamba - nehamba poprosím Janyho, aby mi aspoň na hodinku požičal jeho super spacák do -18 °C. Brat sa so mnou ochotne vymení. Chvíľu sa ešte rozprávame o medvedici z môjho sna a potom zaspíme.
Prešla asi hodina keď znovu precitám, pozriem na hodinky 2:00 najvyšší čas! Vstávame, obliekame sa a potichu po svite mesiaca vyrážame za naším hlucháňom. Postupujeme veľmi pomaly, zmrznutý sneh vrždí pod nohami. Keď prídeme na miesto, kde sme večer čakali na zábrk, zostávame stáť...
Obloha nad východným horizontom ľahučko bledne, no hluchánie klipkanie stále nepočuť. Prikladám si ruky za ušnice, napínam sluch ako viem, no stále nič. Po hodine začujem kvorkanie samčeka sluky, ale hluchánia pieseň sa neozýva. A neozvala sa ani vtedy, keď sa už horou nieslo veselé vítanie rána drozdami, červienkami a krivonosmi. Ideme teda skontrolovať hradovací strom. „Muselo ho predsa v noci niečo poplašiť .“ Vŕta mi hlavou. A vzápätí je záhada vyriešená! Pravidelné diery v snehu pod smrekom zanechal medveď, ako sa prebáral cez zamrznutú škrupinu na povrchu. Tak maco nám kohúta poplašil ! Skúmame stopy bližšie. Idú od jedného smreku k druhému a práve na miestach, kde sú kôpky hluchánieho trusu je sneh vždy rozhrabaný. Až teraz si všimneme, že vo veľkých odtlačkoch stôp sú nejasne otlačené malé stopy medvieďaťa... „Juro! Však to je tá medvedica z tvojho sna“ , vraví Jany. „Možno,“ s úsmevom dodávam. Keď ďalej sledujeme jej stopovú dráhu zistíme, že prechádzali aj neďaleko nášho nocoviska. Tak predsa, že by to bola tá z môjho sna?...
Autor: Juraj Žiak
Späť na články